Keuška

    Hudbu vnímam ako niečo, bez čoho nemôžem byť, niečo, čo je súčasťou mojej existencie. Od malička som bola hudbe naklonená, nejaká extra muzikalita sa však u mňa neprejavila a nikto sa neobťažoval hľadať ju. Pamätám si obdobie, keď som mala asi desať-jedenásť rokov, moja, vtedy najlepšia kamarátka(ach tie pokrytecké najlepšie kamarátky v detstve, smejem sa, keď si na to spomeniem) chodila na klavír a ja som niekedy na hodiny chodievala s ňou. Myslím, že hneď prvé tóny, ktorý na tom úžasnom nástroji vyčarovala, mi vkĺzli do ucha, chvíľu blúdili v mojej hlave a napokon trafili nejaké miesto, neviem to celkom popísať, ale bolo to... akoby sa v mojej hlave pootvorila hudobná skrinka. Presviedčala som mamu, aby ma zapísala na klavír, aby sme si nástroj kúpili a podobne, ale zrejme si viete predstaviť, koľko asi môže stáť taký klavír(veľa), takže moja dráha skvelej klaviristky sa v tej chvíli zrútila a ja som si sem-tam chodievala zabrnkať ku kamoške. Nevadí, pretože o pár rokov na to, som sa stretla s človekom, ktorý vo mne konečne moju muzikalitu hľadal a napokon aj našiel. Bol to jeden z "osudových ľudí" v mojom živote, priviedol ma k spevu, presvedčil ma, že spievať dokážem, posadil ma pred klavír a nevedomky mi splnil detský sen, postavil ma na javisko a vytrieskal zo mňa sebavedomie, hlas, kúštik hereckého nadania, strčil ma to tanečnej sály a utvrdil ma v tom, že tanec budem aj tak milovať, zo všetkých menovaných činností najviac(tancujem od svojich šiestich rokov, už si uvedomujem, že to nie je zatiaľ žiadna sláva, naučiť sa naozaj tancovať zrejme trvá roky, ale verím, že raz budem skvelá). Vtedy sa hudobná skrinka v mojej hlave naozaj otvorila, nie úplne, ale natoľko áno, aby sa do nej mohli ukladať rôzne tóny, melódie a poznatky. V tomto období zotrvávam od svojich trinástich rokov doteraz. Všetko to ide veľmi pomaly, kým som sa zo spevu, klavíra, herectva a tanca aj niečo naučila, trvalo to celé tri roky a to niečo je tak smiešne malé v porovnaní s tým čo sa naučiť dá a čo sa naučiť chcem... Najskôr som musela objaviť samú seba. Teraz prejdem inam a trochu sa vrátim, je to totiž potebné pre to, čo chcem napísať ďalej. Ako malá som počúvala, dovolím si povedať, hlúposti ako šmolkov, neskôr mc Erik&Barbara, cez Maduar, dlho nič, Britney Spears(teraz som si uvedomila aký som bola špunt, keď som videla jej prvý klip), potom to bola Aqua, hneď na to všetko možné, v dvanástich som prešla krátkym obdobím Nirvany, potom zasa všetko možné. Niekedy okolo štrnásteho roku som prešla na hip-hop a vážne som ho počúvala, normálne sa čudujem ako som mohla počúvať len to, pretože keď sa na to pozerám dnes, veľa dobrého tam nenájdem(dúfam, že som práve nikoho neurazila). Zvládala som to do času tesne pred šestnástkou, tam som sa začala uvedomovať( :D ). Spustilo sa to naraz ako lavína, hip-hop som vyradila, nasadila som melodické veci, hudobné nástroje, ale stále jednoduchü hudbu... v podstate. Až keď som znovu prišla do kontaktu s mojim hudobným anjelom, pochopila som, čo je dobrá hudba. Každý deň mi posiela pesničku, nikdy neviem čo je to, čo mi posiela, ale keď si to vypočujem, hudobná skrinka v mojej hlave hrá blahom ostošesť. Definícia kvalitnej hudby? Neexistuje (myslím), to musíte počuť, byť ochotný počuť, chcieť, otvoriť sa tomu. Počujem a iba viem, že to čo mi posiela iné ako dobré byť nemôže a keď povie "toto je kvalitné", kvalitné to je. Aby ste si nemysleli, nie je to 15, 20, ani 25 ročný chalanko, je to niekto, kto hudbou žije roky, miluje hudbu, cíti ju, rozoznáva. Lepšieho hudobného učiteľa mi osud postaviť do cesty nemohol, to mi verte. Som zvedavá, čo bude v budúcnosti, chcem sa hudbe venovať, chcem študovať školu, kde sa hudbe učí. Verím že ten človek a tá škola raz dokážu, že moja hudobná skrinka sa úplne otvorí a bude schopná nielej prijímať, ale aj čosi dávať...